Kto by na Slovensku, prípadne aj v Česku, nepoznal mená Marcel Buntaj, Juraj Tatár a Martin Gašpar, ak sa aspoň trochu vyzná v hudobnej branži? Sú spojené spoluprácou s veľkým množstvom viac či menej známych umelcov: od mainstreamových mien ako IMT SMILE, Peter Lipa a Richard Müller, cez rôznych „superstaristov“ až po mnohé menej známe hudobné projekty ako AEROC THERAPY, DILEMMA, atď.

Tentoraz sa ale trojica skvelých muzikantov rozhodla po šiestich rokoch od vydania debutového alumu „Bukake Jazz“ znova oživiť svoj vlastný hudobný projekt a vydať druhý album s názvom „Secret Exit“

Už milióny hektolitrov vody pretiekli v Hornáde od doby, čo som naposledy pozbieral odvahu recenzovať jazzové CD, a priznávam sa bez mučenia, že aj v tomto prípade som ju naberal dlhší čas. ¨

Nebudem sa stavať do polohy veľkého znalca jazzovej muziky, pretože ním nie som ani len náhodou. Jazz, hlavne ten modernejší a gitarový, mám rád, ale netrúfam si moje obľúbené nahrávky hodnotiť v kontexte celej jazzovej scény, pretože z nej mám napočúvané len veľmi málo. Ale na druhej strane som presvedčený, že na túto nahrávku bolo potrebné upozorniť na našom hudobnom webe.

Skoro výlučne inštrumentálny album vyniká nielen výbornými hráčskymi výkonmi, jeho najväčšou devízou je schopnosť hore uvedených muzikantov zložiť a vyprodukovať skvelú muziku, ktorá nepostráda, ako zvyknem hovorievať, dušu.

Ak si porovnáte túto nahrávku s niektorými albumami, na ktorých títo autori pôsobili ako hostia, rozdiel je doslova priepastný. „Secret Exit“ je plný pohodovej muziky nabitej emóciámi a doslova ekvilibristickými výkonmi. No zároveň sú jednotlivé skladby aj výborne počúvateľné, pričom každá rozvíja tému vo vlastný mikrosvet, a zároveň skladby aj plne zapadajú jedna vedľa druhej do výrazu celého albumu.

Rytmicky sa BKK pohybujú skôr v pomalších a stredných tempách a, ako som napísal už vyššie, skôr v pohodovom móde, čo im ale nezabraňuje v dynamických výpadoch a občasnému zrýchleniu.

Spev je skôr vzácny jav na „Secret Exit“, za spievané sa dajú považovať len dve skladby - „Reanimation“ a „Andouillette“, a aj pri nich by som výraz spev mal dať skôr do úvodzoviek. Bezslovné zvuky vyludzované Marcelom Buntajom ale presne zapadajú do muziky BKK, pričom pôsobia vskutku náladotvorne a krásne dokresľujú zasnený výraz kapely.

Posledný zásek na albume s názvom „Heavy Metal Dark Doom Jazz“ by podľa názvu mohol u niektorých našich čitateľov evokovať dojem, že BKK nahrali nejakú metalovú skladbu. Celkom tak to síce nie je, ale poteší, že nielen metalové kapely sa vystatujú jazzom vo svojej muzike – i keď zväčša neoprávnene. BKK v tejto skladbe použili zbustrovanú gitaru i bicie s metalovým feelingom, ale i napriek tomu má ich tvorba s metalom len veľmi málo spoločné.

Na záver: Na booklete ma albumu ma zaujali dve veci. Pozitívne prekvapil pekný ilustrovaný obal, ktorého autorom je výtvarník Luka Brase, a negatívne nasledujúca veta: „Album Secret Exit vznikol s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR a Hudobného fondu.“

Vyrazilo mi to dych. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale prečo práve títo muzikanti, ktorí sa hudbou dlhé roky živia, potrebujú finančnú výpomoc od štátnych inštitúcií? Keď už ministerstvo kultúry a hudobný fond musia takýmto spôsobom míňať verejné zdroje, prečo radšej nepodporia neznámych talentovaných muzikantov?

Som presvedčený, že sponzorovať nahrávanie albumu muzikantov, ktorí sa hudbou už roky úspešne živia, je nielen zbytočné, ale i kontraproduktívne.